Záhada časť 1

7. prosince 2012 v 19:51 | Namiko
Rozhodla som sa napísať "poviedku" je to niečo na spôsob anime príbehu ale bez obrázkov.
Dúfam že sa bude páčiť.

Časť prvá - Stretnutie

Moje meno je Nanami Kisaki mám 17 rokov a v tejto chvíli sa nachádzam pred luxusným hotelom v Tokiu.
" Vitajte! Slečna Nana že? Už sme vás očakávali. "
" Ďakujem za privítanie pani majiteľka." - odpovedala som
" Prosím tam je recepcia " - ukázala mi majiteľka hotela.
Pokračovala som smerom k recepcií s radosťou že si konečne odpočiniem vo svojej hotelovej izbe.
" Prosím tu je váś kľúč máte izbu číslo 148."
" Ďakujem. "


" V poriadku keby sa vyskitól problém alebo strata kľúču v skrynke je vždy jeden náhradný tak si pre ňho môžte prísť. A keby čokoľvek zavolajte nám na recepciu a budeme robiť čo je v našich silách...." - pokračovala recepčná.
Ja som sa pri jej rozprávaní zatiaľ pomali vytrácala. Kráčala som po luxusne vybavenej chodbe ktorá mi pripadala ako z hollywoodskeho filmu. Konečne som dorazila k izbe. Pomali som odomkla dvere a otvorila ich. Trošku ma vystrašilo keď som uvidela v celej hotelovej izbe pozápínane svetlá. Pomyslela som si že to musela zabudnúť zhasnúť upratovacia služba. Išla som pozrieť ako vyzerá spálňa a takmer som omdlela keď som tam uvidela neznámeho muža. Nevyzeral nebezpečne naopak ani nebol špinavý či neupravený dokonca mal na sebe oblek a umyté na pohľad hebké blonďavé vlasy.
" Kto ste a čo robíte v mojej izbe?!" - vyľakane som skríkla.
" Prepáčte slećna ale som tu ubytovaný už od rána a rád by som si odpočinul. " - pokojným hlasom povedal.
" Ta - tak ja sa idem spýtať na recepciu. "
Jeho pokojná odpoveď ma natoľko vyľakala až som sa zakoktala.
Vybehla som z izbi a utekala na recepciu. Pomali som vysvetlovala situáciu panu recepčnej.
" Slečna Nanami veľmi ma to mrzí asi pracovníčka predomnou už túto izbu dala pánovi a nenapísala to do knihy. Teraz momentálne nemáme žiadne iné voľné izbi. Za spôsobené nepríjemnosti sa hlboko ospravedlňujem." - vysvetlovala recepčná.
" Pozrite išla som sem naozaj dlhú cestu a myslím si že kedže som vám ešte včera poslala na účet peniaze za hotelovú izbu mali by ste s tým niečo urobiť! " - zakričala som.
" Tak ma niečo napadlo slećna, čo keby ste sa dohodli s pánom vo vašej izbe že budete mať izbu spolu? Je to predsa len na pár dní, budete mať polovičnú cenu a my príjmame naozaj iba slušných ľudí a to vám môžem zaručiť. Navyše pána poznám nieje tu prvý krát a myslím že by mu to nevadilo. " - navrhla recepčná.
Prikívla som a pomali som sa vracala do izbi aby som sa ho spýtala...Ale aj tak mám trochu divný pocit lebo ho vôbec nepoznám. Nemám čas rozmýšlať a asi mi nič iné neostáva.
Otvorila som dvere do izbi a zbadala "ho" stáť priamo pri dverách.
" Vitajte späť slečna. " - privítal ma.
" Ďakujem teraz k tomu že či by sa dalo..." - skočil mi do reči.
- Áno recepčná mi volala a myslím že to nieje zlí nápad predsa, len tu sú dve postele dokonca mi bolo povedané že špecialne pre nás tu jednu presťahujú do vedľajšej izbi. " - vravel s úsmevom.
Stále som prikivovala a na tvári som si držala falošný úsmev vlastne som mala vnútri naozaj divný pocit či robím správne.
Pomali sa chýlilo k večeri a tak ma napadlo že niečo uvarím na tom draho vyzerajúcom elektrickom sporáku. Prišlo mi divné že sa moj "spolubývajúci" ešte nevrátil a vlastne neviem kde je a či príde, neviem o ňom nič.
Napriek tomu som pripravila večeru pre dvoch a položila ju na stôl.
Bolo pomali deväť hodín a začínala som cítiť na mne ako som vyčerpaná keď sa v tom otvorili dvete a stál tam "on" zo slovami "som tu"
" Wow, pripravila si krásnu večeru teraz normálne ľutujem že som neprišiel skôr" - poznamenal.
" Ehm, no ... Nemala som čo robiť a tak... " - mrmlala som si.
" Pssst lebo nám to vychladne. " - usmial sa.
Sadli sme si oproti sebe a začali jesť. Bolo tam ticho ako na pohrebe vážne ma nenapadala jediná téma.
" Oh, asi som sa ešte nepredctavil však? " - povedal akoby mi čítal myšlienky.
" No nie ani ja. Hovor mi Nana. Teši ma. "
" Ja moje meno nemám rád preto ho ani nepoužívam kľudne mi môžeš hovoriť ako moji priatelia Kiro. Je to moja prezívka ale vskutočnosti ju používam skôr ako meno. "
" Dobre teda. Kiro. " - poznamenala som.
Keď sme dojedli obaja sme si šli ľahnúť každý do inej izbi. Celú noc mi to nedalo spať... Dejú sa takéto veci aj iným ľudom?... čo je on vlastne zač?...Pýtala som sa samej seba.
Konečne som zaspala ale o nedlho ma zobudilo buchnutie dverí. Išla som sa pozrieť a nikto neból v izbe okrem mňa. Takto to pokračovalo ešte pár dní. Vždy nad ránom odchádzal a neskoro včer sa vracal.

Pokračovanie nabudúce.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Otome Otome | E-mail | Web | 23. prosince 2012 v 21:33 | Reagovat

Tak to bude zajímavé :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama