Záhada časť 2

14. prosince 2012 v 18:43 | Namiko
Časť druhá - Rozlúčenie

O pár dní neskôr...
" Kiro viaj spravila som nejaké špagety..."
" Nana prečo nikdy nezavoláš hotelovú službu? Prinesú sem čokoľvek na jedenie a pri odchode sa za to zaplatí" - Pripomínal mi Kiro.
" Nemám peniaze navyše takže si nemôžem v takom drahom hoteli dovoliť ešte aj donášať jedlo." - vykríkla som.
" Tak to bude na mňa. " - povedal s úsmevom.
" Viem že moc o mne nevieš tak ak budeš chcieť čokoľvek vedieť spýtaj sa ma." - pokračoval.
Keďže som celkom narovinu hovoriaci človek hneď to zo mňa vypadlo.
" Čo robíš v tomto hoteli? Ehm teda...myslím...Si tu pracovne? či na dovolenke...?" - potichu som dodala.


Asi tri minúti am bolo hromové ticho tak som dodala
" Nemusíš mi odpovedať ak nechceš..."
" No je to taký zvláštny dôvod a neviem či ma pochopíš. " - povedal.
" Ako chceš ale sama som tu zo zvláštneho dôvodu. " - povzbudzovala som ho.
" No som tu aby som niekoho našiel je to moja stará známa a síce neviem kde sa teraz nachádza naposledy bola videná tu v tomto meste. " - rozhovoril sa Kiro.
"Aha, tak to teda veĺa štastia a dúfam že ju nájdeš. " - chápavo som povedala.
" hmm...Teraz keď som ti to povedal rád by som vedeľ prečo si tu ty. " - zvedavo sa spýtal.
" Ja... Tiež niekoho hľadám. Ale nemám tušenie kde je. Môže byť kdekoľvek na svete. Jediné čo robím je cestujem a hľadám. " - potichu som sa mu zverila.
" Jaj tak, vidím že obaja niečo hľadáme to je skvelé. Je to pre teba dôložité nájsť čo hľadáš však? " - spýtal sa.
" Je to dôložitejšie ako čokoľvek. " - dodala som.
" Hmm... Viem že mi teraz moc o sebe neporozprávaš ale raz by som toho o tebe chcel vedieť viac. " - povedal Kiro.
Tak si sme si potom išli pomali ľahnúť ale mala som trochu divný pocit keďźe zajtra je náš posledný deň a obaja do večera opustíme hotel.
.Ráno.
" Dobré ráno. " - bezmyšlienkovite som zamrmlala.
" Dobré ráno Nanami. " - odpovedal Kiro.
" Jejda zabidla som spraviť raňajky, to je už veľa hodín hneď niečo pripravím prepáč! " - začala som panikáriť.
" To nieje treba o nedlho odchádzam. " - povedal tento raz bez úsmevu.
" Aha. Tak ja zájdem do obchodu a budem rýchlo späť možno že ešte stihnem ti niečo posledný krát navariť. " - zasmiala som sa.
" Fajn. Skusím teda vydržať len dúfam že sa poponáhľaš. " - upozornil ma.
Bežala som do obchodu a nakúpila všetkomožné od jogurtov či pečiva po rôzne cestoviny. Prišla som naspeť k našej hotelovej izbe a čo ma trochu zarazilo boli zamknuté dvere. Otvorila som a vykríkla
" Kiro? Si tu? "
Ale nikto sa neozval išla som do kuchyne a tam ból lístok s telefónnym číslom a nápisom
"Škoda že sme sa nestihli rozlúčiť"
Zostala som natoľko v šoku že som upustila obe nákupne taśky. Ale prečo? srdce mi bilo a ja som nechápala ten pocit. Prečo by mi bolo kvoli niekomu koho ani nepoznám takto?.
Išla som si pobaliť veci keďźe som aj ja do večera musela opustiť hotel.
Chvíľu pred odchodom som prezerala izby či sa niečo nezabudlo a predsa. Našla som tam jeden diár do ktorého si zapisoval pravdepodobne telefónne čísla keďže som sa mu do toho moc nechcela pozerať aspoň to bolo na prvej stránke.
Vyšla som von a hneď oproti hotelu ból jeden podnik. Prišla som k barmanovi a povedala mu jedno meno. Meno osoby ktorú tak veľmi hľadám.
" Kein Moon ?. Nie muža s takým menom určite nepoznám. "
" Aha. Tak vám ďakujem teda. "
Tú samú otázku som sa bola spýtať takmer všade a to nehovorím len dnes ale pýtam sa ju v podctate celý živoť. Doteraz to bola jediná vec ktorú som mala v hlave ale teraz to bolo inak. Teraz som mala v hlave ešte jednu osobu a tou ból Kiro.
neviem čo to do mňa v tej chvíli vošlo ale zdvihla som telefón a chcela som volať na číslo ktoré bolo na lístočku. Triasli sa mi prsty aj celá ruka. Nakoniec som pomali silou-mocou začala ťukať. Naťukala som číslo z lístočka a zavolala.
*Crrrn, crrrrn, crrrn*
-Halo-
-Oh dúfam že som sa dovolala správne tu je Nanami-
-Áno teraz nemôžem, stretnime sa o 8 pri hoteli kde sme boli ubytovaný-
-Tak Dob..-
*Pip pip pip pip*
.Osem hodín večer pri hoteli.
"Ahoj" - poťukal ma po pleti Kiro.
"Ahoj ja... vieš prepáč neviem ani prečo som volala a.."
*Objal ma*
"S tým si nerob starosti aj ja som ťa chcel vidieť. Som rád že si zavolala."
"Naozaj? tak to som teda rada"
"Ideme si niekam sadnúť? objednal som nám stôl v jednéj reštaurácií vedľa." - povedal Kiro.
"To si naozaj nemuseľ. Ďakujem. " - odpovedala som prekvapene.
Prišli sme k reštauracií ale nečakala som že to bude taká luxusná aká bola. Bolo to tam krásne mramorový pult, stole zo zlatým obrúsom dokonca aj stoličky vyzerali ako z palácu.
"Vieš toto pozvanie...Naozaj som ti vďačná a aj keď sa moc nepoznáme tak mám pocit akoby áno a že ti môžem veriť" - usmiala som sa.
"To som rád ale stále o tebe nič neviem a čakal som že na prvom rande by si mohla niečo viac povedať čo ty na to?" - prekvapil ma.
"No... Eh... Rande...No asi áno...Asi máš právdu."- hanbila som sa.
"To je v poriadku" - ukľúdnil ma.
Sadli sme si a a on si objednal jedno z najdrahších jedál. Keď som si ja chcela objednať naopak z tých najlacnejších tak ma zastavil a otočil mi jedálny lístok na poslednú stranu s ich špecialitami a zároveň najdráhšími jedlami aké tam majú. Bolo mi to trápne nikdy som pre neho nič neurobila. Tak som si nútene dala jedno z tých úžasne vyzerajúcich jediel a ešte pred tým ako sme sa pustili do jedla sa ma spýtal.
"Tak čo povieš mi viac o sebe?"
Rozhodovala som sa ale potom som sa rozhodla povedať...
"Dobre ale nebude to nič pekné tak by som bola rada aby som ból pripravený."

Pokračovanie nabudúce

Predchádzajúca časť Následujúca časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama